Škrečok hľadá jar

Škrečok hľadá jar

Jedného dňa sa malý škrečok prebudil vo svojej nore na okraji lesa. Zíval, pretiahol, pretrel si oči labkou vyšiel z norky, hľadať jar.
– Chladný – zamrmlal ospalý škrečok.
Obzrel sa, ale jar nikde.

Na vŕbových konároch sedeli malé našuchorené vŕbové mačky.
– Čo robíš tak vysoko? – spýtal sa škrečok.
– Rastieme, rastieme – rozplakali sa vŕbové mačiatka.
– A nevideli ste jar? – spytał Chomik.
Lenže práve prišiel vietor, vŕba zašuchotala vetvičkami a škrečok nepočul, čo vŕbové mačky hovoria.

Tak pokračoval. Slnko svietilo, a na oblohe tiekli malé oblaky.
– Halozawołał do nich Chomik. – Nevideli ste jar?
A potom jeden mrak zakryl slnko a na škrečka padali dažďové kvapky.
– Brr…– Škrečok sa skrčil na zemi a uvidel tých najmenších, biele kvety.
– Možno ste videli jar? – Spýtal sa, ale kvety boli maličké a ešte nedokázali rozprávať.
Škrečok išiel ďalej hľadať jar.
Medzi stromami nad hlavou lietali vtáky. Boli veľmi zaneprázdnení, pretože zbierali vetvičky a čipy na stavbu hniezd.
– Možno vieš, kde je jar? – zvolal škrečok, ale vtáky spievali, cvrlikali, pískali a nepočuli ani škrečkin hlas.
– Musím pokračovať, tu sa ešte nikto nestretol s jarou – zamrmlal si pre seba.

Až nakoniec škrečok prišiel na lúku, a na dlhých nohách stál bocian. Škrečok zdvihol hlavu vysoko a pozrel na bociana. Ani sa neoplatí pýtať na jar, je mu tak zima, až kým jej nos a nohy nebudú červené. A bocian pozrel aj na Škrečka a zachichotal sa:
– Niečo ako! – Táto žaba je úplne oblečená v teplej kožušine, a myslel som si, je jar – a odletel.
A škrečok pokračoval v hľadaní jari …

Odporúčame hlavne farbiaci škrečok.