Julka Balaganiara a najpravdivejšia víla

Julka Balaganiara a najpravdivejšia víla

Malá Julka sedela vo svojej izbe a plakala. Jej piskľavý hlas počula starenka prechádzajúca okolo jej okna. A počuli ste, ktorý vyšiel so psom na prechádzku. A počuli aj susedia o dve poschodia vyššie. Jemné vzlykanie sa rýchlo zmenilo na neznesiteľné pišťanie. Mama sa snažila dievčatko upokojiť, ale nechcela nič počuť. Za všetko, čo povedala mama, Julka mala svoj vlastný argument.

– Julka, vyčistiť. - povedala mama ešte raz.

– Nemôžem upratovať! - kričala Julka čoraz hlasnejšie.

– Dosť, že všetko oblečenie a hračky dáte na svoje miesta. Nie je to ťažké.

– Nie! Neviem, kde sú Emilkine topánky! - Dievčatko držalo proti sebe svoju obľúbenú bábiku. Bola nahnevaná, a zároveň plakala. - Chcem ich! Teraz!

– Topánky sú príliš malé, aby ste ich našli v tomto neporiadku. Keď si veci poskladáte, určite sa nájdu, uvidíš. - hádala sa moja matka. Bol ďalší deň, keď sa snažila ukázať svojej dcére, že keby mala poriadok vo svojej izbe, vždy bude vedieť, kde sú jej veci. Toto však nechcelo počúvať. Sedela v strede izby, medzi rozhádzanými hračkami a oblečením. Cez kopec jej vecí, ani ste nemohli vidieť nadýchaný koberec.

– nenájdem, Už som hľadal! Nie sú tam! - Julka sa nechcela nechať presviedčať. - Očisti ma! - kričala na matku.

– Už sa môžete čistiť. Už si veľké dievča. - odpovedala mama zakaždým, keď dievča začalo kričať ešte hlasnejšie. - Teraz, v tvojej izbe si nemáš kam sadnúť, pozri.

– no a čo?! Dievča stále plakalo. - Nech prídu víly z rozprávky a očistia ma! Toto je nuda! Kde sú topánky Emilkiiiiii?!

– Čokoľvek chceš, môžem ti povedať, kde máš čo odložiť. - navrhla mama. - Môžeme sa hrať na upratovanie...

– Nie! Niekto ma očarí poriadkom! - klopkala Julka nohami a nedala sa presvedčiť mamou, že čím skôr upratuje, tým skôr bude môcť bábike obliecť topánky a pokračovať v hre. Mama teda odišla do kuchyne, pripraviť večeru. Dievčenský krik bolo stále počuť po celom sídlisku ...

***

– Kto to tak kričí?? Moje uši! - O chvíľu pristál na parapete tučný človiečik s modrými krídlami. - Och! Urobila kyslú tvár
a pretrela si uši. Namiesto prútika držala v ruke maličký dáždnik.

– si… – Julka tomu neverila, koho vidí. Oči sa jej rozšírili a pomaly sa posunula k oknu, odstrčiť všetky hračky, ktoré mala rozhádzané po podlahe.

– tak, Som skutočná víla! Všetky deti takto reagujú, keď ma uvidia. Som najpravdivejší! Ale naozaj, niekedy by som najradšej žila v rozprávke, lebo tam majú víly akosi menej práce - mávnu prútikom a je tam kočiar alebo šaty - to je ono., všetko ich úsilie! A mňa? Pracujem príliš tvrdo! A ja nemám prútik! Víla oprášila malý zelený dáždnik a postavila ho na parapet, pokračovať v rozprávaní veľmi rýchlo. - Prší! Úplne som zmokla! Milované dieťa, niečo, čo si urobil, že toľko plačeš a tak kričíš?
Už musím byť hluchý! Moje úbohé uši!

Julka nevedela, čo na to povedať, tak sa len pozerala na malú ženu na jej parapete. Oblečená bola v zelenom kabáte s množstvom vreciek a čižmách rovnakej farby.

– Nie, čo sa stalo? - opäť sa spýtala Pravá víla. - Musíš mi to rýchlo povedať, Prišiel som sem zámerne, a ver mi, nie je sranda prejsť v takom daždi! A, aj moje topánky sú premočené! Zavolajte mi sem, prečo tak plačeš!

– Stratil som Emilkine topánky. - povedala Julka pokojnejšie. - Nikde nie sú.

– Hľadal si? Víla zdvihla obočie.

– Nie sú tam! Nie sú nikde k nájdeniu! Dievča bolo opäť nervózne.

– Určite tu niekde sú.

– Nie je! Nie je! Zmizol! Nervózna Julka začala mávať rukami. - Nikde nie sú!

– Ani ja by som ich tu nevidel. Hračky na podlahe, knihu na zadnej strane postele, ponožka na lampe! Čo tu chcete nájsť?

– topánky Emilkiiii!

– Ale ako, povedz mi. - povedala zelená Víla vecne a narovnala si strapaté vlasy. Dievča mlčalo. – Nie, ako nájdeš tieto topánky?

– Neviem. Očarte ma poriadkom! Julka skrútila tvár.

– nie, nie, už ma tu nehnevaj ani neplač! - dupla víla nohou. - Očarte ma, čaruj... Máš rúčky, môj miláčik. Všetko si rozhádzal, tak teraz to treba vyčistiť. Neexistuje žiadna mágia, pretože by to bolo príliš jednoduché. To sa vílam nemôže len tak páčiť, behajte od jedného dievčaťa k druhému a upratujte jej izbu. Máme naozaj veľa iných vecí na práci. Musíme vyfarbiť dúhu, maľovať západy slnka, robiť krásne sny, vykúzliť úsmevy! Je to ťažká práca, Moja láska! Videl si niekedy, ako sa maľuje dúha? Prichádzajú tisíce malých víl a sypú farebný peľ na oblohu! Potom ma tak veľmi boleli krídla, že si musím na pol hodinu ľahnúť a oddýchnuť si. A musím piť posilňujúci malinový čaj! Ale to všetko stojí za úsmev ľudí, stojí za to... rád sa pozerám, ako sa ľudia usmievajú! – Víla sa usmiala. – Ale už som sa objavil, bo och…, veľa si kričal, veľmi!

– Ako si sem prišiel? - spýtala sa Julka.

– dorazil som. - A Pravá víla sa otočila, ukázať Julke krídelká. - Veď tvoj krik by zobudil tigre v brazílskom lese, dieťa! Aj môj chrobák sa z toho všetkého schoval pod vaňu!

– Aký chrobák? – Julka už neplakala. Všetky slzy jej vyschli na lícach. Bola z toho taká prekvapená a prekvapená, čo sa dialo, že zabudla plakať.

– Nie, Chrobák. Ľudia majú kone alebo psy, malé víly majú chrobákov, lienky alebo žabky.

– Aha… – Julka sa začala smiať, a hnedé kučery jej veselo poskakovali okolo tváre.

– Si veľmi pekné dievča, keď sa smeješ - Najpravdivejšia víla si všimla. - Čokoľvek chceš, Môžem vám trochu pomôcť. Raz... Uvidíš, to čistenie nie je vôbec ťažké...

– Ale môžete čarovať! Ukáž mi niečo magické...

A potom dostala víla nápad...

O chvíľu už sedela na podlahe, vedľa Julky. Vytiahla ho z vrecka kabáta
a gaštanové hodinky a ukázal ich dievčaťu.

– pozri. Urobíme to: Dám vám desať minút, aby ste čistili...

– Nie! prerušila ju Julka. - Nemôžeš upratovať tak rýchlo! nemôžem!

– Prestaň! - tlieskala víla rukami. Vedela, že malé dievčatká vedia byť niekedy veľmi tvrdohlavé. Ale aj ona vedela, že vedia veľmi dobre čistiť, len to musia ukázať. - Dohodneme si takéto stretnutie: Budeš ma chvíľu počúvať. Za desať minút sa pokúsite upratať celú miestnosť. Ale poviem vám, čo máš kam dať. Zahráme sa na upratovanie...

– Ty hovoríš, ako moja mama... – Julka položila bábiku vedľa seba. - Očarte ma poriadkom! Očarovať!

– Ty si urobil, že Emilkine topánky sú preč? - spýtala sa víla.

– Zmizol. Julka prikývla.

– Toto ti sľubujem, že keď upratuješ, uvidíte skutočnú mágiu. Zelená postava žmurkla. - Samozrejme, ako si praješ…

Tieto slová áno, že sa Julka opäť usmiala:

– Nuž, skúsim. Ale bude tam mágia?

– Oni budú.

– Sľúbiš?

– Budú kúzla. určite. Víla vybrala z vrecka malú fľaštičku malinového čaju a odpila si. - Začnime. Nastavil som si hodinky...- a na hodinkách jej nastavil časovač na desať minút. Potom z ďalšieho vrecka kabáta vybrala tmavé okuliare, koraly, trblietavý všetkými farbami a mikrofónom, A ona povedala:

– Moja láska, lepšie sa čistí hudbou. Normálne, môžete zapnúť svoje obľúbené skladby, ale dnes ti zaspievam. Bude to magická pieseň, kde sa mu lepšie čistí. Dvakrát si odkašlala, potom si nasadila korálky a nasadila okuliare, a potom začala spievať:

Tralalalalalalalala... Je to magická pieseň!

Teraz bloky lietajú do krabice,

Julka sa pohybuje mierne ako hmla ...

Tralalalalalalalala... Je to magická pieseň!

Zelená tehla a dve modré

do boxu za týmto plyšovým psom...

– Pravá víla spievala a tancovala, skákanie z police na poličku.

Tralalalalalalalala... Je to užitočná pieseň!

Bábiky musíte aj dvakrát pochovať,

a potom co najskor aj medvedikov!

Tralalalalalalalala... Je to užitočná pieseň!

Najnižšia polica je pre bábiky,

hore je miesto na poháre a strúhadlá.

Julka aranžovala plastové nádoby, a víla tancovala, kývať nohami a mávať krídlami, z ktorého spŕchol magický modrý peľ.

Tralalalalalalalala... Je to veselá pieseň!

Je potrebné, aby to nevyletelo z hlavy

zbierať pastelky, fixky a ceruzky.

Tralalalalalalalala... Je to veselá pieseň!

Aj Julka skladá šaty,

čo od rána ležia na koberci.

Dievča všetko rýchlo pochytilo, o čom Víla spievala a postavila ju na miesto. Poskakovala podľa melódie, ktorú spieval jej malý hosť. A ona si to ani nevšimla, keď ju to začalo baviť, čistenie.

Tralalalalalalalala... Pieseň je teraz u konca!

Zostáva minúta, tak ako našiel,

korálky hneď zavesiť na stôl.

Tralalalalalalalalala, tralalalalalalalalalala!

A Najpravdivejšia víla sa uklonila, ako hviezda v televízii, a Julka jej začala tlieskať.

– Pekne spievaš. - usmiala sa.

– A máš peknú izbu. Obaja sa obzreli. Všetko bolo upratané. Ani ponožku, ktorú Julka v hneve hodila až na lampu, podarilo sa jej to utiahnuť bedmintonovou raketou. Všetko oblečenie bolo poskladané v šatníku. Na policiach sedeli medvedíky a bábiky, a písacie a maliarske potreby boli na stole vo farebných hrnčekoch.

– nádherne!

– pekne… – potvrdila Julka, pyšný na seba.

– Vidíš, môžete čistiť. - povedala Víla, vložil si hodinky a mikrofón do vrecka.

– A…

– Chcete sa opýtať na kúzla? Kde je čarovné prekvapenie?

– Nie, presne tak… – Julka sa nevedela dočkať.

– Čoskoro príde prekvapenie. Najprv som vám to chcel povedať, že si odviedol skvelú prácu. Myslím, že mama bude na teba hrdá, keď jej zavoláš, že by videla takú peknú izbu. Myslím, že aj tvoj malý brat sa bude vedieť hrať, spol? Na podlahe je teraz dosť miesta. A budete môcť ísť do svojej postieľky, teraz je čistý a nie je na ňom všetko oblečenie. Teraz môžete použiť malinový čaj. Hovorím Ti, ona robí, že muž sa usmieva a má viac sily!

Julka kývala hlavou, súhlasiť s Vílou.

– Nie, teraz je to prekvapenie. To naozaj je, vyčaroval si to sám. Pozrite sa pod posteľ...

Julka išla do postele a zohla sa. O chvíľu sa šťastne zachichotala:

– Emilkine topánky! Nezmizli!

A odvrátila sa, poďakovať Najpravdivejšej víle, ale tento bol preč. Cez mierne pootvorené okno, padali len kvapky dažďa. Julka podišla k oknu, ale už nevidela zelenú postavu v kabáte s množstvom vreciek. Ale na parapete boli škvrny modrozeleného peľu, a cez štrbinu v okne vošiel malý zelený chrobák, skryť sa pred dažďom na teplom mieste.

– Julka, sendviče a malinový čaj! Poď na večeru! zavolala mama z kuchyne. A vtedy sa Julka cítila ako skutočná víla, ktorý veľmi tvrdo pracoval. Bola veľmi hladná, veľmi šťastná a chcela to svojej mame veľmi povedať, že jej izba je uprataná, čo urobila sama. Bežala, tak hneď do kuchyne, kričať:

– Mama, Viem čarovať! Odčaroval som Emilkine topánky!

A dokonca to počuli aj susedia o dve poschodia vyššie ...

Autor rozprávky: Dagmara Kuprianová