Spiaca kráska

Spiaca kráska

Dávno žil kráľ a kráľovná v určitom kráľovstve, ktorí z celého srdca chceli dieťa. Takže keď sa im po mnohých rokoch narodila dcéra, mali nádherný krst. Kráľ nariadil svojim spisovateľom, posielať pozvánky kráľom a princom zo susedných krajín. Kráľovná pozvala šesť víl, aby prišli ku kumám. Vo veľkej zámockej komnate boli stoly plné chutných jedál a nápojov.

Hostí bavili kráľovskí hudobníci, akrobati a žongléri. Keď sa hostina skončila, hostia začali popri uspávanke ponúkať svoje dary princeznej. Prišli aj víly. Bola prvá, ktorá jej to zaželala, že by mohla byť jemná ako anjel, druhý jej dal slovanský hlas, tretí je talent na hudbu a tanec, štvrtá labuť ladne, 5 hodín s krásou letného dňa a ...

Zrazu sa dvere otvorili a do miestnosti vošla siedma víla. Bola škaredá, starý a strašne nahnevaný, že ju zabudli pozvať na krst. Nehovorím nikomu, rýchlo išla ku kolíske a strašným hlasom nadávala na princeznú:
– Keď máš pätnásť, prepichnete prst vretenom a zomriete! Toto je môj darček pre vás!
V miestnosti zavládlo strašné ticho. Po chvíli však prehovorila šiesta víla, ktorá doposiaľ svojej krstnej dcére nič nedarovala:
– Bohužiaľ, Nemám toľko sily, úplne zvrátiť zlé kúzlo vrhnuté na princeznú, Môžem však znížiť jeho nepriaznivé účinky. Je pravda, že princezná si bodne prstom vreteno, ale nezomrie! Iba upadne do hlbokého spánku, ktorá bude trvať sto rokov.

Kráľ bol veľmi vydesený. Na druhý deň nariadil, aby boli všetky kotúče v celom kráľovstve zničené a verejne spálené. Myslel si, že sa týmto spôsobom vzdali nebezpečenstva, ktoré hrozilo jeho dcére. Roky ubehli. Princezná rástla zdravo a jej krása každým rokom pribúdala, dôvod, humor a vtip. Jedného dňa, keď mala pätnásť rokov, na potulkách hradom došla na vrchol vysokej veže. A tu stála pred dverami, v ktorom bol zlatý kľúč. Princezná otvorila dvere. V strede miestnosti sedela stará žena a točila sa na kolovrátku, a vreteno sa rýchlo otočilo a veselo zahučalo. Zvedavá princezná, ktorý nikdy predtým nevidel navijak, rozbehla sa k starkej. Ale sotva sa dotklo vretena, vypichla prst a okamžite zaspala. Starenka sediaca za cievkou - ktorá bola v skutočnosti zlomyseľnou siedmou vílou - vybuchla so strašným smiechom a ... zmizla.

Celý hrad sa ozýval strašidelný smiech čarodejnice. Kráľovskí vojaci ho začuli a ponáhľali sa zachrániť princeznú. Bohužiaľ, už jej nedokázali pomôcť! Kráľ so slzami v očiach položil princeznú na pohodlnú posteľ. Čoskoro aj kráľ, Kráľovná, dvorania, kuchári, stráže pri bráne, lokaje, ministri, holuby na streche, kone v stajni, mačky, psy o myšiach - všetci na hrade sa tiež ponorili do hlbín, storočný sen. Roky plynuli a okolo hradu vyrástol živý plot z ostružín, hlohy a stromy. Bolo to také silné, že nikto - nie zviera, ani jeden z nich nemohol preraziť. Spolu s živým plotom rástla aj legenda o Šípkovej Ruženke. Veľa mladých ľudí, odvážne kniežatá sa snažili princeznú rozčarovať, ale ostré kríky ich nemilosrdne zranili, a stalo sa, že zahynulo veľa odvážlivcov.

Uplynulo sto rokov. Jedného dňa poľoval mladý princ zo susednej krajiny so svojimi spoločníkmi v lese neďaleko hradu. Veril cez koruny stromov, kde sa trepotali zubaté vlajky.
– Aké sú tieto veže, ktoré môžete vidieť, tam ďaleko? – spýtal sa starec, ktorý prešiel cestou lesom.
Tento starý muž počul príbeh o Šípkovej Ruženke od svojho starého otca. Povedal to teda princovi, že krásna princezná spí v začarovanom zámku už sto rokov, kto čaká, až kým ju mladý princ neprebudí. Bez ohľadu na varovania lovcov, vydal sa princ smerom k tŕňovému lesu. Nemusel tasiť ani svoj meč, vydláždiť mi cestu, lebo krok za krokom húština ustúpila za ním. Bez problémov sa teda dostal na hradné nádvorie.

Všade naokolo zavládlo strašné ticho. Zvuk jeho krokov sa rozliehal po hradných chodbách a prašných komorách. Potulky po hrade, udivený princ našiel spiacich ľudí všade pokrytých pavučinami. Srdce mu bilo ako kladivo. Čoraz viac vydesený chcel uniknúť čo najďalej z toho plný strachu, slepá škvrna, keď zrazu v zlatej komore, na nádhernej posteli uvidel Šípkovú Ruženku.

Mladý princ očarený svojou krásou sa sklonil a nežne ju pobozkal na pery. Potom princezná otvorila oči a zavolala: Konečne ste prišli, knieža?! Zdá sa, že som dlho spal! A v tom okamihu stratilo storočné zlé kúzlo svoju moc.

Zrazu sa prebudil aj celý hrad. Všade bolo počuť bzučanie a veselé hlasy. Na dvore štekali psy, vtáky začali spievať, Zazvonili zvony. Kráľ a kráľovná svoju dcéru objali a pobozkali, roniť slzy radosti. Vedieť, že mladí sa do seba zamilovali na prvý pohľad, kráľ im dal v ten istý deň bujarú svadbu. Čoskoro mladý pár odišiel do kniežacej krajiny, kde žila šťastne až do smrti.

Odporúčame hlavne Omaľovánky s princeznami.