Všetko kvôli myši

Všetko kvôli myši

Toto je Králik. Naozaj. Žiadny slon bez kmeňa, ako sa otec niekedy smeje, ani myš s nadýchaným chvostom. Ani zajac. Iba divoký králik. Dlhodobo žije v podzemí. V nore. Spolu s mamou, otec a súrodenci.

Všetci odišli ako obvykle, a zostal ako obvykle. W domu nikt się temu nie dziwił. – Bude väčší, Zmení sa to. Z toho vyrastie – povedala mama.
Králik sa krčil vo svojom rohu nory a krútil fúzmi. Nevedel prečo. Trochu však nuda, a trochu zo zvyku. Czekał. – Dnes by sa malo stať niečo mimoriadne. Musím byť trpezlivý. Raz… dva…tri… – spočítal. A znova:– Raz… dva… tri… – V nore však bolo ticho, sivá a tmavšia ako včera.
Zrazu niečo zahučalo. A hneď potom: pac! Králikovi udrela do nosa obrovská hrudka mokrého piesku… Rýchlo zavrel oči. Takto bolo ešte tmavšie – ale bezpieczniej. Koľko môžeš pokojne sedieť, chvieť sa a nič nevidieť? – myslel si. Otvoril oči. W najciemniejszym kąciku norki coś się poruszyło. – Kto je tam? – spýtal sa dosť nahlas.
– Myš, omylom som sa zaboril do tvojej nory.
– A zakryl si vchod?
– je mi to tak ľúto. Nadýchnem sa alebo trochu menej, a potom tento tunel zväčším a z tejto strany bude opäť výjazd.
– Je potrebný vstup. Ako sa sem dostanú moji rodičia a súrodenci?
– Nový vchod alebo východ bude ešte viditeľnejší ako ten predchádzajúci. Uvidíte sami.
– Nemám chuť niekam ísť. Len mi povedz, prečo si kopal tento tunel??
– Nepočuli ste nič a nič? Na povrchu…teraz je búrka. Po nej bude dúha. ponáhľal som sa, vidieť ju včas.
– Čo je to dúha?
Myš vyzerala zamyslene.
– Myslím, že je to pár krásnych plameňov. Toto je dúha… ale, dúha! Musíte ju vidieť. Dúha nehorí, nič nespáli, neohrieva… Jeho farby sa nemenia. Neviem, ako nahlas by si kričala, nepohnú sa. Je stále a najkrajšia zo všetkých, čo ja viem. Na škodu, že žiadny zápach. A že to nemôžete trochu vyskúšať. Ale lepšie to bude takto, ako to je, mohol by som to nekonečne sledovať.
– To znamená… že na zemi nie je tma?
– ale nie! Cez deň svieti slnko, a ak nesvieti., všetko aj tak dobre vidíš. V noci je tma, ale mesiac a hviezdy svietia… Mám radšej dúhu ako hviezdy. Hviezdy sú nehybné, chladné mačacie oči. Nie je nič príjemné pozerať sa na niečo také.
– Dúha…powiedział w zamyśleniu Królik. – môžem to cítiť, že ma už sýti nork tmavý a sivý, rovnako ako farba jeho srsti. Nikdy predtým som o tom nikomu nehovoril. Chcem vidieť dúhu.
– Nápad… Nemusíte sa jej báť, utekaj jej. Nepoškriabe sa, nehryzie, nehorí.
– Som silnejšia ako ty. Chystám sa odtrhnúť túto hrudku špiny a rozšíriť tunel k vchodu. A potom uvidím dúhu.

Nestarám sa o kožušinu, o labkách, Králik sa vrhol dopredu a narýchlo začal pracovať. Kopať, kopať, koľko mal síl. Myš niekde zostala, ale už na ňu nemyslel. Iba kopal, vidieť dúhu čo najskôr.
V ceste stál dosť veľký kameň. Zajko zalapal po dychu, potom ho odsunul nabok. Kameň sa skotúľal… nie je známe kde… A potom jeho oči stmavli. Potom sa začali točiť zlaté a červené kruhy.
– Si dúha? – Spýtal sa Zajko. – Nikdy predtým som ťa nevidel.
– Nie. Ja som slnko.
– Jeden? Vidím niekoľko kruhov alebo guľôčok.
– Som naozaj slobodný. Chystáte sa zvyknúť si na moje svetlo, do jasu dňa a uvidíš ma jasnejšie.
– Vlastne. Nikdy predtým som tu nebol a nič také som nevidel. Cítim sa príjemne teplo. Dobre vidím farbu svojej srsti.
– Hľadáš dúhu? – opýtalo sa Slnko.
– chcel som… vidieť ju, pretože som mal dosť šedej a tmavej v nore. A prečo si taký vysoký?
Slnko sa zasmialo.
– Blúdim na toto miesto od svitania. Niekedy rýchlejšie, niekedy pomalšie. Večer sa skotúľam späť, Dole. Potom na mojom mieste príde tmavá noc. Je rozjasnený mesiacom a hviezdami. A tiež oblaky. Cez deň zahrievam ľudí, zvieratá a kvety. Noc uspáva všetkých a všetko.
– Poznám noc – Zajko si spomenul. – Často je v našej nore. Preto som asi chcel neustále spať. ale … Nikdy predtým som nevidel mraky.
– som tu! Kolíšem sa nad tebou! – Cloud sa rozplakal. – Chceš, že by som ukázal dážď alebo sneh?
– Hmm… Neviem. Ja si však myslím, ten dážď. Po daždi má byť dúha?
– Nie vždy. Ale niekedy to tak je. Po daždi je to krajšie. Keby napadol sneh, bola by zima.
– Mám teda radšej dážď – Králik rozhodol.
V tom okamihu zafúkalo a mrak bol preč… cestou sa rozptýli do niekoľkých malých oblakov.
– Čo je to? To je dážď??
– Nie. Hovoria mi vietor. Zahnal som mrak, pretože vrhal tieň na kvetinu. Pozri, koľko má farieb. Je zelenej a bielej, stále ružová, potom červená, veľmi červená.
– Je kvetina… je to kúsok dúhy? – Spýtal sa Zajko.
– Aha nie. Dúha je na oblohe, a kvet vyrastie zo zeme, z obilia – semená. A dodávam ich, Rozpŕchnem sa, Rozširujem sa.
– Kvet je veľmi krásny. Môžem to pozorne sledovať?Królik nachylił się i kichnął. – Aaa-psik! Vonia to dobre! Je to Flower-Apsik. Môžem ťa tak volať? – spýtal sa zdvorilo.
– O, Ak chceš… Len ma nešteklite svojimi fúzmi a znova neblokujte slnko. Predtým mi bolo dosť chladno, keď bol na oblohe mrak – povedal Kvet.
Králik sedel na jednej strane a s radosťou sledoval.
– Si krásna – opakoval zamyslene.
– viem že. Zajtra budem ešte krajšia.
– Pozajtra budete chradnúť – Slimák sa zasmial.
Kvet sa obzrel dozadu. Slimák bol priamo tam, ďalšie dvere.
– Ale každý má čas sa na mňa pozrieť. Radšej budem kvetina ako slimák.
– Nie, č…zamruczał obrażony Ślimak. – Ani ja nie som škaredá. Už ste videli niekoho ako táto škrupina? – spýtal sa Zajko.
– Nie… – odpovedal úprimne.
– Po daždi som lesklý, striebristý a naozaj pekný.
– Možno vieš, bude stále pršať? Rád by som bol tak trochu tak pekný ako každý z vás. Všetko závisí od dažďa, z dúhy po daždi… Takto by som chcela mať konečne krajšiu kožušinu. Ružová alebo zlatá… – snívalo sa mu.
– Nie si vôbec škaredá – Slimák ma ubezpečil.
– Ste naozaj celkom pútavý – milostivo dodal Kvet.
– Všetko také sivovlasé? – Spýtal sa Zajac pochybovačne.
– Ahoj, Ahoj! počuješ ma? Vyhľadať! – vykríklo slnko.
– nemôžem. Svietiš tak jasne.
– Tak to počúvaj. Darujem ti. Trochu mojej najkrajšej farby. Na svitaní som celá ružová a červená. Vaše oči budú teraz také.
– Naozaj? – Zajko sa radoval.
– Poď ku mne. Nachádza sa tu malá mláka. Pozri sazawołał Ślimak. – Ste s takýmito očami… veľmi zaujímavé.
– O, tak – kvet potvrdil.
– A… uvidím teraz všetko lepšie? – Spýtal sa Zajko.
– Záleží len na vás, čo chcete vidieť – povedalo Slnko.
– Ďakujem!zawołał Królik. – Neviem, Čo teraz. Vráťte sa do nory alebo pokračujte? Rád by som toho toľko videl.
– Ó áno, zatiaľ stojí za to vedieť: strom a voda, mesiac a hviezdy, dieťa a ľudia všeobecne… – Slimák pomaly počítal.
– Je skvelé mať možnosť chodiť. závidim ti – zašepkal Kvet.
– Som presvedčený, že niekde nájdem dúhu. Napokon som ju veľmi chcel vidieť – Zajko si spomenul.
– Tak, poďme. Teraz pôjdem s tebou…powiedziało wesoło Słońce. – Potom stretnete ďalšiu kvetinu, iný slimák, potom motýľ, vták, jašterica, mravec a žaba, a dokonca aj čierna veverička.
– A niekde tam, možno už za tretím veľkým stromom, za druhým veľkým kameňom, alebo možno bližšie… bude dúha – Králik si povzdychol a celkom pekne štuchal za slnko, a zároveň nahlas:

Aj keď včera pršalo,
a dnes fúka vietor,
je to každý deň, každý deň je super!
Keď povieš ostatným, že áno,
takto si hrkútate:
máme skvelý deň, máme skvelý deň,
ale, aký nádherný deň!
Čaká ma sto detí, sto hier,
Skočím sto, Budem mrnčať, Budem hučať:
Mám blízkych priateľov, mám veľa priateľov,
Nie som vôbec sama!
Bude teda fajn potom zaspať.

Odporúčame hlavne farbenie pomocou myši.